Prečo chcieť obrúčky od Siloe.design?
Podobne ako si nedávno narodené deti už nevedia predstaviť svet bez mobilných telefónov, my si nevieme predstaviť, že by sa svadby odohrávali bez vymieňania obrúčok. Viete, že nosenie obrúčok, ako ho poznáme dnes, sa v našej kultúre napevno udomácnilo až počas Druhej svetovej vojny?
Kruh od nepamäti inšpiroval ľudstvo. Nemožno presne určiť jeho začiatok a koniec, a predsa sa dá ohraničiť. Právom sa stal „konečným“ magickým symbolom nekonečnosti. Okrem toho predstavuje aj akúsi „kľúčovú dierku“, ktorou jeden človek vpúšťa do svojho života iného človeka.
Od Egypta až k nám
Niet divu, že sa v Starovekom Egypte pred takmer 3000 rokmi stal aj symbolom večnosti manželstva. Práve tam treba hľadať predchodcov súčasných obrúčok. Prstienky, ktoré si vtedajší čerství manželia nasadzovali na prsty, ešte ani zďaleka nepochádzali z drahocenných kovov. Boli zhotovené z toho, čo ponúkala príroda okolo Nílu – trstín, tráv, konopných motúzov... Tieto materiály logicky nemali dlhé trvanie, a tak sa podľa majetkových možností materiály vylepšovali – nahradili ich kosti, slonovina či koža. Túto tradíciu si neskôr osvojili aj Rimania, ktorí však ako prví začali prstene personalizovať – vyrytím podobizne či mena do prsteňa. Túto tradíciu od nich „odpozerali“ Byzantínci a vlastne aj my.
Obrúčky a cirkev
Sprvoti sa cirkev na výmenu obrúčok pozerala ako na starý pohanský zvyk. Tento pohľad sa zmenil v 9. storočí a cirkev vzala svadobné prstene za svoje. Keď v 13. storočí pápež Inocent III. vydal nariadenie, ako sa majú správať snúbenci od zásnub do svadby, zásnubný prsteň sa stal veľmi populárnym. Znamenal predsa prísľub budúcej svadby. Ako prvá s obradom, pri ktorom si snúbenci vymenia prstene, však prišla grécka ortodoxná cirkev v 14. storočí.
Zvyk, ako ho poznáme
Často sa stávalo, že obrúčky nosili iba ženy. Dôležitým momentom, keď sa nosenie obrúčok „spravodlivo“ rozdelilo na muža a ženu, bol čas Druhej svetovej vojny. Muži si počas bojov nasadzovali obrúčky, ktoré im pripomínali, že ich doma čaká žena a deti. A neraz im dodávali silu a nádej k šťastnému návratu. Odvtedy trvá zvyk nosenia obrúčok v podobe, v akej ho poznáme dnes.
Láska, platba, kontrola
Obrúčka nebola vždy len symbolom lásky „do mojej a tvojej smrti“. Už v Starovekom Ríme bola obrúčka aj akousi „symbolickou platbou“, ktorú odovzdával ženích otcovi nevesty. Zároveň tým ženích dával najavo, že žene zveruje svoj majetok a verí, že sa oň dobre postará. Na Strednom východe obrúčky neraz slúžili ako kontrola pre manžela, ktorý bol dlho na cestách. Boli vyrobené z materiálu, ktorý sa po sňatí prsteňa rozpadal a opraviť ho dokázal iba manžel.
Prsty a ruky
História stále hľadá odpoveď na otázku, na ktorom prste nosiť obrúčku. Starý Egypťania nosili obrúčku na ľavom prstenníku, pretože verili, že jeho žila je priamo spojená so srdcom. Iné národy kvôli rôznym mýtom „posúvali“ obrúčku od prstenníka až po ukazovák. V židovskej kultúre sa svadobný prsteň nosil aj na palci.
Ľavá ruka bola zvolená kvôli tomu, že sa menej používala, a tak na nej hrozilo menšie riziko poškodenia obrúčky. Iné národy kvôli rôznym mytológiám naopak ľavú ruku úplne vylučovali a vylučujú. Dnes sa však v tomto ohľadu už neuplatňujú striktné a nemenné pravidlá.
Od pravidiel k slobode
Podobne to bolo aj s podobou obrúčky. Každá kultúra a epocha prehovorila do vzhľadu a materiálu obrúčky. Za všetky obdobia vývoja spomeňme francúzsky prstienok Gimmel. Bolo to akýsi dvojprsteň, ktorý si budúci ženích a nevesta rozdelili a každý nosil pred svadbou svoju časť. Počas sobáša sa prstienky na znak vstupu do spoločného života spojili do jedného, ktorý potom nosila nevesta. Nie vždy mali obrúčky tvar pravidelného kruhu. Napríklad v židovskej histórií sa používali aj prstene s tvarom strechy židovského chrámu.
Dnes sa vývoj vzhľadu obrúčok tiež posunul. Smerom k veľkej slobode. Neplatia mnohoročné pravidlá. Obrúčky už nemusia byť úplne rovnaké, dokonalo okrúhle, zlaté a z katalógu. Na mnohých pôsobia až príliš strojovo a synteticky.
Ako to robí Siloe.design
Siloe.design sa špecializuje práve na obrúčky, ktoré zvýraznia originalitu ich nositeľov a aj svoju. Žiadna iná obrúčka na svete nebude navlas rovnaká tak, ako nie sú rovnakí žiadni dvaja ľudia na svete. Pred vytváraním originálnych obrúčok prebehne rozhovor, ktorý sa snaží ísť do hĺbky a zistiť, čo budúci manželia chcú, akí sú, čo majú radi, čo ich symbolizuje, čo ich upokojuje atď. spolu s návrhom, ako by obrúčka mohla vyzerať. Preto trvá výroba takýchto obrúčok dlhšiu dobu. Ide o skutočnú umeleckú tvorbu, o akési vtlačenie osobnosti do prsteňa. To, čo stroje urobia vďaka počítačom riadeného procesu za pár minút, trvá Siloe.design niekoľko dní. Nejde predsa o prívesok, ktorý možno po čase vymeniť. Ide o prsteň, ktorý chce budúci manžel či manželka nosiť do konca života. Preto si zaslúži takúto starostlivosť a „rozmaznávanie“.